Je to podľa mňa najväčší nepriateľ ľudstva. Pritom je v nás a nie mimo nás.
Strach nás oberá o množstvo príležitostí na prežitie nezabudnuteľných chvíľ, na krajší a šťastnejší život, na využitie vlastného potenciálu na maximum, pre spokojnosť so sebou samým…
V športe sa s ním stretávam na každom kroku, takmer každý deň. Vidím ako nám ovplyvňuje životy. K horšiemu. Zväzuje nám ruky, nohy. A niekedy si ani neuvedomujeme jeho silu.
Zo strachu z prehry, z neúspechu, ale aj z úspechu, a hlavne z toho, čo na to povedia TÍ DRUHÍ. To nie je pre nás vôbec dobré.
Poďme ku konkrétnym príkladom. „Nemôžem začať behať, lebo mám strach z toho, že čo si pomyslí moja rodina, všetci sú nešportovci, oni to nepochopia…“ alebo „Mám nadváhu a žiadne športové oblečenie mi nepristane. Mám strach, že sa budú na mňa všetci pozerať.“
„Ešte nepôjdem na preteky, ešte nemám natrénované. Čo ak budem posledný, alebo pomalší ako minule.“ alebo „Čo ak ma ten a ten predbehne. Mám strach, že budem sklamaný. Mám strach, že sklamem najbližších, že sklamem klub, že sklamem trénera…“
„Dal som si vysoký cieľ a keď ho nesplním, nebudem so sebou spokojný. Bojím sa toho.“
„Ešte nie som dosť dobrý, aby som išiel na Európsky pohár. Mám strach, že všetci budú rýchlejší ako ja. Mám strach z prehry. Všetci okolo odomňa očakávajú výsledky. Mám strach, že ich sklamem.“
„Všetci vedia, že som dobrý. Nemôžem ísť na preteky, keď nemám formu. Všetci budú očakávať, že vyhrám a bojím sa, že by som ich sklamal, alebo sklamal sám seba. Ešte radšej pár týždňou, mesiacov, rokov potrénujem…“
Na tréningu: „ Nepôjdem s nimi na bike, behať, na sústredko,… lebo ich budem brzdiť, všetci sú rýchlejší.“ Alebo „Nemôžem plávať v tejto rýchlej dráhe, lebo im budem zavadzať.“
Alebo počas pretekov: „ Nemôžem sa pokúsiť utiecť im. Čo ak mi “dojdú“ sily a ja stratím aj túto pozíciu, ktorú teraz mám.“ alebo „Radšej pôjdem pomalšie, lebo čo ak mi neostanú sily a nedôjdem do cieľa.“
Všímate si, že ten strach je často spôsobený okolím, nie nami samotnými?
A tak ostávame sedieť doma na gauči, alebo len trénujeme a trénujeme…
A tak spraviť ďalší potrebný krok k úspechu, odkladáme na neurčito. „Raz sa na štart triatlonu, Ironmanu,… postavím! Ale nie teraz, lebo…“
Stále si odkladáme všetko na potom, keď to bude bezpečné. Keď nebude strach.
Naučiť sa žiť tak, aby nám strach nebral možnosť žiť naplno, je ťažké. Ale nie nemožné. A práve tí, ktorí si ten strach uvedomujú, ale nestotožňujú sa s ním, tí sú tí úspešní, “vyvolení“, v tomto Matrixe.
Ak sa prestanete báť smrti, zbavíte sa aj všetkých ostatných “strachov“, pretože vychádzajú z tohoto jedného. A potom sa vám ukáže ľahkosť života. Bez boja s fatamorgánou. Vykonštruovaným, nereálnym strachom z budúcnosti, ktorý sme si v hlave vytvorili, ktorý ale nie je skutočný! A s veľkou pravdepodobnosťou sa nikdy v takom znení, ako ho očakávame, neuskutoční.
Začať športovať, ísť si zapretekať,… je vlastne úplne jednoduché.
Keď som začal s triatlonom pred 27 rokmi, mal som 14 rokov a strašne ma to chytilo, bavilo ma trénovať, pretekať, chcel som byť úspešný, vyhrávať preteky a baviť sa športom. Viete akú som mal vtedy výhodu? Nemal som strach z budúcnosti!
Bol som mladý a možno preto som sa prirodzene tak nebál. Nemal som strach ísť si zabehať a prejsť tak cez celé sídlisko a počúvať tie posmešky typu „Hop –hop, pozrite na neho, ha-ha…“ od rovesníkov, ktorí sedeli na lavičke pred činžiakom a fajčili cigarety. Vždy som si pomyslel, chalani, keby som išiel zajtra okolo, stále tu budete sedieť a pofajčievať, ale ja už budem zajtra v Španielsku na sústredení… Jednoducho som si to vedel vždy otočiť na pozitívne myšlienky, usmiať sa a ísť si za svojim snom. Vtedy som veľmi vyčnieval z davu. Ale nebál som sa toho.
Neskôr, keď už prišli úspechy, začal sa strach vynárať. Už sa odomňa očakávali a aj sám som očakával od seba dobré výsledky. A tak začal ten súboj “Strach – Život“. Našťastie bol Život väčšinou silnejší a tak som sa až tak nebál štartovať na doležitých pretekoch a “ísť s kožou na trh“. Naučil som sa prehrávať. Ale aj víťaziť! Jedno súvisí s druhým. Sú neoddelitelnou súčasťou. „Ak neriskuješ to, že môžeš prehrať, nemôžeš ani zvíťaziť.“ niekto raz povedal.
Najťažšie to bolo, keď som bol profesionálny športovec. Na jednej strane som mohol robiť to čo ma baví a živiť sa tým, ale na druhej strane som si už ja sám neurčoval čo je úspech a čo nie. Nevyberal som si preteky sám, neurčoval som si na nich ciele sám. Vtedy som cítil často strach a tlak, že nesplním očakávania druhých, klubu Dukla Trenčín, ale aj STU a reprezentácie. Túto veľkú záťaž som si uvedomil až po profi kariére. Až potom mi došlo, ako ma to často zväzovalo a nepodal som výkon, na ktorý som mal. Bol za tým strach. Teraz viem, že tí úspešní ho vedia maximálne eliminovať. A nie len športovci, ale v každej profesii, či v každodennom živote, je strach veľkou brzdou v dosiahnutí úspechu a úplného potenciálu, ktorí v sebe máme.
Keď som začal pretekať sám za seba, za svoj klub, zrazu ma začal šport a triatlon viac baviť ako pred tým. Napriek tomu som si zo začiatku dával sám, úplne zbytočne, očakávania, vytváral túžby a zároveň aj vytváral v sebe strach, že si ich nenaplním. Je to také zbytočné a deštruktívne. Už som necítil tlak z okolia, nikto odo mňa nič neočakával, napriek tomu som si ten tlak tvoril sám.
Teraz sa to snažím odsúvať, nevytvárať si očakávania, nekalkulovať. Nie úplne vždy to ide. Ale poviem vám, nikdy predtým som si pretekanie a šport neužíval tak ako teraz. Teraz mi je jedno, čo si kto myslí, hovorí o mojich výkonoch, pretekoch, umiestneniach… Teším sa z toho, že som zdravý a môžem sa stále naplno hýbať. A bez strachu. Keby som mal nekonečnú energiu, pretekal a trénoval by som asi neustále 🙂
Len chcem poukázať na fakt, ktorý tu vidím. Ľudia sa neustále niečoho boja. Boja sa pretekať, ísť s kožou na trh, byť horší ako naposledy, alebo aj začať vôbec športovať. Boja sa života. Boja sa žiť! Vždy je za tým zbytočný strach. Či z očakávania okolia (často len vytvorením ilúzií vo svojej hlave o tom, čo si myslia druhí) alebo vytvorený vlastnými očakávaniami.
Ďalej vidím mladých talentovaných pretekárov, pretekárky, ktorí sa boja konkurencie a je pre nich lepšie vyhrávať doma, ako skúšať a posúvať sa výkonnostne ďalej pretekaním s kvalitnejšou zahraničnou konkurenciou, s rizikom, že neuspejú.
V klube máme momentálne 40 členov. Žiadnych profíkov. Len ľudí čo športujú popri práci, škole, rodine…
Keď som ho zakladal, bola moja filozofia jednoduchá – Nikomu sme nikdy nehovorili, kde by mali pretekať a už vôbec sa starať do ich výkonu – aký rýchly by mali byť. Chceli sme eliminovať strach z toho, že niekto musí spraviť nejaký výsledok pre klub. Verím, že toto je tá správna cesta pre amatérsky klub.
V skutočnosti je nám jedno, či budeme v Slovenskom pohári prvý alebo desiaty alebo tridsiaty. Je jedno , či budeme mať medajlu z M-SR, päť, desať, alebo žiadnu. Vždy sme chceli eliminovať tlak a strach spojený s klubom TTT. Nič od nikoho neočakávame. Len nech si užívajú športovanie čo najviac a k tomu im vytvoriť čo najlepšie podmienky bez tlaku klubu, alebo sponzorov klubu.
A tak je už iba na členoch TTT, či si vytvoria svoje vlastné očakávania, tlak a strach zo zlyhania sami.
Napriek tomu často počúvam, nie že nemôžem, lebo deti, rodina… Ale nemám natrénované, som na tom slabšie ako minulý rok, ešte musím dotrénovať… Chcem sa čo najlepšie pripraviť na tieto preteky…. Kedysi sme to neriešili, pretekali sme stále a s tým, na čo sme momentálne mali natrénované. Užívali sme si to, mám pocit, že viac ako teraz.
Neviem, čo sa zmenilo. Prečo je tomu tak. Či je úspech už v tejto dobe dôležitejší ako bol kedysi a neúspech sa trestá… Či je viac to, čo si o nás kto myslí, povie, ohodnotí, ako to, čo si myslíme o sebe my sami… Alebo nás spoločnosť mení k tomu, aby sme boli nespokojní so sebou samým a ešte viac sa ničili z vnútra, lebo chceme byť všetci úspešní, najlepší. Pritom úspech v tomto svete neexistuje 😉
Ten kto si nevytvára očakávania, nedáva ciele je menejcenný? Je na tom niečo zlé, keď si chcem len zašportovať, zatriatlonovať? Bez ambícií? Som divný, ak mi nejde o to byť stále lepší a lepší?
Len PÁR Z NÁS pokračuje so športom aj napriek poklesu výkonnosti, či už vekom alebo zmenou priorít.
Je strach v našej spoločnosti stále väčší? Alebo len tým, že už nie som dieťa a som stále v okruhu starší a starších ľudí, to tak vnímam a je prirodzené, že strach rastie s vekom?
Treba sa možno zmeniť a začať opäť uvažovať ako dieťa, bez strachu. A môžno bude život krajší. Môj osobný názor na to je, že určite!! Je to len a len na nás, ako sa rozhodneme a či sa zmeníme a začneme sa nebáť.
Veď predsa nie je čoho 😉
Pekné leto!
foto: Bea Melišíková a internet