Naša nálada je ovplyvnená nie naším rozhodnutím, že budeme šťastní, ale tým ako sa k nám správajú druhí. Ak nás po pretekoch chvália, gratulujú nám, ako sme išli super, … cítime sa dobre, šťastne. Na stupni víťazov sa cítime ako neporaziteľní, ako keby ten pocit mal trvať večne.
Ak však sklameme, prehráme, nesplíme očakávania druhých a ľudia nás začnú kritizovať, bez ohľadu na to, či sme MY spokojní s výkonom, výsledkom… cítime sa zle, smutne, nešťastne.
Neuveriteľné, ako nám druhí riadia naše nálady. A to nie len v športe, ale stále a všade. Jedny nám povedia, že sme “pretekali parádne“ a tešíme sa z toho. Druhí, že sme pretekali “zle“ a sme z toho smutní. Uvedomujete si to, aké to je smiešne? Nelogické? Prečo si ja sám nedokážem v sebe nadstaviť, ako sa chcem JA cítiť?
Prečo musíme neustále vyhľadávať pochvalu, “lajky“ na FB, aby sme sa cítili dobre? Prečo sa tak radi chválime niečím, len kvôli tomu, aby nás potľapkali po pleci a povedali nám, že sme super a MY sa potom dobre cítime? Pozrite sa na FB, koľkí zverejňujeme svoje odtrénované kilometre a chválime sa svojimi výkonmi len preto, že sa sami nevieme pochváliť a nepoznáme svoju hodnotu? A tak sa nechávame hodnotiť inými a našu náladu nám určujú iní.
Skutočne na to, aby sme vedeli kto sme, potrebujeme druhých, aby nám to povedali?
Teraz iný pohľad…
V Sobotu som sa zúčastnil Akvatlonu. Plával som 1km a behal 5km. Plávalo sa v 25m bazéne, väčšinou dvaja pretekári na dráhe a neskôr sa bežalo Gundersenovou metódou s časovým rozdielom po plávaní, v areály jednej základnej školy.
Dve disciplíny, dva podobné výkony a pritom dva rozdielne pocity.
Na štart plávania som nastupoval s tým, že si to idem užiť, dám do toho maximum, na čo momentálne mám natrénované. Nemal som žiadne očakávania, nevytváral som si v hlave žiadne kalkulácie, nesledoval som súperov, jednoducho som sa sústredil len a len na seba a moje plávanie.
Plávalo sa mi dobre, začal som správnym tempom a udržal som ho až do konca, aj keď posledných 100m metrov už bolo veľmi ťažkých. Nevedel som, koľký som doplával. Čas bol podobný tomu, ktorý som predpokladal z tréningových ukazovateľov. Pocity v cieli boli super, tešil som sa. Bez ohľadu na čas a umiestnenie som si to fakt užil. Vlastne som sa hral ako malé dieťa 🙂
Beh bol v mojom podaní rovnaký a predsa iný.
Uvidel som výsledkovú listinu po plávaní a hneď začali v mojej hlave kalkulácie, koho by som mohol ja predbehnúť a kto by mohol mňa. V myšlienkach mi prebiehali výpočty, prepočty, veď to poznáte…
Odštartovalo sa. Prestal som sa sústrediť a vnímať seba, začal som taktizovať. Bežalo sa mi dobre, ale nevnímal som to až tak, ako som sledoval, čo sa deje okolo mňa. Kto ma dobieha, koho dobieham ja. Áno, poviete si, veď to je normálne, taký je šport.
Aj teraz boli posledné metre ťažké. Aj teraz som dosiahov výkon, ktorý som predpokladal z tréningových ukazovateľov. Aj teraz som išiel jednoducho to, na čo momentálne mám natrénované a bežalo sa mi dobre.
Ale v cieli nastali zásadne iné pocity!
Nesplnil som si očakávania. V hlave som mal aj lepšie varianty, koľký môžem skončiť. Pritom je logické, že výkonnosť súperov neovplyvním. Keby štartovali slabší, tak možno vyhrám a keby štartovali ešte lepší, tak skončím ešte horšie. Tak prečo ten zlý pocit? Prečo som sklamaný? Prečo neviem reagovať na : „Super si išiel, gratulujem.“ Prečo sa to tiež mne nezdá, že to bolo super? Prečo sa rovnako neteším a neužívam si to ako raňajšie plávanie?
Lebo som si to všetko sám vytvoril vo svojej hlave. Stanovil som si ciele, očakávania a keď som si ich nesplnil, hnevalo ma to. Ale veď to je absurdné! Nereálne! Neexistujúce! Sú to len myšlienky!
A takto si vytvárame svoje vlastné pocity. Sami sebe ubližujeme tvorením očakávaní, často iracionálnych. Nastavíme sa na predpokladaný “úspech“ a je takmer jasné, že musí prísť sklamanie.
Všimli ste si v cieli pretekov, koľko ľudí je sklamaných a koľko ľudí sa teší? Keby sme sa nadstavili tak, že nekalkulujeme, nemyslíme na odmenu, nemyslíme na gratulácie, na “slávu“, na záujem druhých, nemyslíme na súperov, ktorých aj tak nevieme ovlyvniť, ale sa tešíme z pohybu, atmosféry, z príjemných ľudí. Užívame si ako nám to ide – nejde bez ohľadu na poradie vo výsledkovej listine. Bez ohľadu na to, kto je pred nami a kto za nami…
Verím, že práve tak dosiahneme aj lepšie výkony.
Uvedomil som si, že ak vyhrám a užívam si víťazstvo, zároveň som mojim víťazstvom spôsobil smútok u svojich súperov. Prečo by som mal chcieť a bojovať o pocit víťazstva, keď zároveň vďaka mne sú iní, moji kamaráti, smutí? Áno, nemuseli by byť smutní a ja to neovplyvním, ako sa na preteky nadstavili v hlave, ale väčšinou to tak je.
A aký je záver, tohoto zamyslenia sa?
Dá sa byť šťastný bez ohľadu čo sa deje okolo, bez ohľadu, kto nám čo hovorí?
Dá sa svojimi myšlienkami navodiť stav, ktorý to šťastie zaručí a dlhodobo udrží?
Každý nech si odpovie sám…
foto: internet